Prestať iba nadávať a začať od seba - s medializáciou, vybavovaním financii i starostlivosťou o mládež. Prinášame vám rozsiahly rozhovor so Stanislavom Libom a Miroslavom Šimkom o ceste Gajár, ktoré uprednostnili systematickú výchovu mládeže pred seniorskou extraligou.
O záhorských Gajaroch je v posledných rokoch známe, že sú jednou z bášt slovenského hokejbalu. Miestny klub svojpomocne postavil azda najmodernejšiu hokejbalovú arénu na Slovensku, často sa tu konajú celoštátne, ale aj medzištátne turnaje, či reprezentačné akcie. Gajarčania si ale v poslednom čase vybrali cestu, ktorá je na slovenské pomery niečím nevídaným. Viac sa dozviete z rozhovoru s manažérom Gajary Flames Stanislavom Libom a vedúcmi L2 Hockey Gajary Flames Miroslavom Šimekom.
Vo Vašej aréne vládne v posledných mesiacoch naozaj čulý ruch. Zväčša tu však vidieť deti od najmladších až po šestnásťročné. Dá sa povedať, že Gajary sa vydali cestou budovania kádra z odchovancov?
Stanislav Libo: „Presne tak. V Gajaroch veríme, že práve mládež je základom úspechu každého športového klubu. Nuž a ako je známe, práca s mládežou je na Slovensku na veľmi nízkej úrovni. Samozrejme, česť výnimkám. Pri starostlivosti o mladých chlapcov sa ale snažíme o voľbu inovatívnych metód tréningu.“
Aké sú to inovatívne metódy?
„V prvom rade by som chcel povedať, že naša filozofia je založená na tom, že úlohou športového klubu nie je iba to, aby sem chlapci prišli a odohrali zápas. Úlohou tréningu a prípravného kempu zas nie je iba makanie a fyzická drina. Chlapci musia mať z toho radosť a musia vytvoriť jeden kolektív. Práve preto sa snažíme o budovanie kádra v duchu nášho motta – jeden klub, jeden tím, jedna rodina. S chlapcami využívame voľný čas kreatívne. Berieme ich na výlety, prehliadky, turistiku ale aj osvieženie k vode. Robíme to na každom tripe počas extraligy, ale aj počas letných kempov.“
Majú chlapci o takýto prístup záujem?
„Myslím si, že v tomto smere hovoria výsledky najlepšou rečou. V spolupráci s L2 Hockey máme v našom tíme a v našich tréningových kempoch nie len chlapcov z Gajár a okolia, ale aj z Bratislavy – napr. Hoby Bratislava alebo z akadémie Zdena Cígera, ďalej zo Senice, Slovana Bratislava, Skalice a v podstate z takmer celého Záhoria. Záujem chlapcov je naozaj zrejmý.“
Na základe už povedaného nám ale vychádza, že ide zväčša o chlapcov, ktorí sa venujú hokeju a hokejbal je pre nich doplnkom...
„Na túto tému nazeráme trošku inak ako veľká časť verejnosti. Nerozlišujeme medzi hokejistom a hokejbalistom. V tomto veku je dôležité, aby chlapci športovali a mali záujem o pohyb. Či už ide o floorbal, futbal, hokej alebo hokejbal. Všetci, ktorí chcú športovať sú u nás vítaní. Navyše, často už v puberte alebo počas dospievania majú mnohí hráči veľa dôvodov na to, aby zanechali profesionálnu hokejovú kariéru a vydali sa cestou hokejbalu. Potom sú z nich skvelí extraligisti, či dokonca reprezentanti. Kto by dnes prišiel do Skalice alebo Nitry a povedal – ty a ty, vy ste kedysi hrali hokej, nemáte tu čo hľadať? Asi nikto. A presne preto sa snažíme o vytvorenie harmónie medzi týmito športmi aj my.“
Športy musia byť v symbióze
Pán Šimek, aké sú výhody takýchto tréningov pre mladých hokejistov? Nie je zriedkavé, že tréneri hokejistom zakazujú hrať hokejbal pre možnosť zranenia...
Miroslav Šimek: „Hokejbal je pre hokejistov vynikajúcim doplnkom. Hokejista si z hokejbalu zoberie v užšom spektre palicovú techniku a kondíciu, čím sa tento najúspešnejší šport na Slovensku stáva oživením nielen letnej prípravy. U detí so zákazom hrať hokejbal nesúhlasím, z množstva dôvodov uvediem aspoň jeden. Deväť z desiatich hokejistov skončí s hokejom v juniorskom alebo ešte v dorasteneckom veku, hokejbal im dáva možnosť sebarealizácie, šikovnejším v reprezentácii či kvalitnej extralige. Na záujem mládeže o hokejbal nemôže mať ojedinelý zákaz trénera vplyv.“
Ako vôbec došlo k tejto spolupráci a prepojeniu hokejovej školy s gajarským hokejbalom?
„Spolupráca začala v decembri 2010 na hokejovom turnaji prípraviek v Maďarsku, kde som sa prvý stretol s trenérom Mgr. Ľubomírom Líškom. V roku 2012 náš prvý spoločný tím L2 Hockey Gajary Flames vyhral pri svojej premiére Stümpel Cup U12 v Nitre. O rok neskôr sa k nám pridal pán Stanislav Libo, čím sa zvýšil potenciál tímu na všetkých úrovniach.“
Ako by ste vystihli pár vetami hlavné ciele vašej spolupráce?
„Podstatou spolupráce je viesť deti k láske k hokeju, športu, k sebe samému, okoliu, učiť sa od každého a všade byť lepším, vyrovnaným človekom. Šport ako celok a teda i hokejbal je naším nástrojom.“
Nečakať na peniaze zhora ale začať robiť od základu
Večnou témou u nás sú financie. Je zložité financovať všetky vaše aktivity?
Stanislav Libo: „Určite to nie je jednoduché, najmä ak chceme chlapcom naozaj ponúknuť nejakú pridanú hodnotu a nie iba trénovať. Uvedomili sme si ale, že vyplakávanie a státie na mieste nás nikam nepohne. Treba začať od seba, možnosti na malé kroky sú všade. Časť financií získavame od rodičov, ktorí deťom zaplatia časť nákladov. Vidia ale, že ich peniaze boli minuté na dobrý účel a výsledky sú naozaj pozorovateľné. Majú možnosť si o svojich deťoch prečítať, prídu na zápasy s vynikajúcou atmosférou a aj z rozprávania svojich ratolestí vidia, že mladí hokejbalisti majú skvelé zážitky. Ďalšiu časť financuje náš klub. Zabezpečujeme hráčom dresy, hokejky a tak ďalej. Samostatnou zložkou sú fondy a sponzori. V tomto smere je ale mnoho nedostatkov, ktoré chcú centrálne riešenie.“
Atmosféra v Arene 71 počas žiackych zápasov
Na čo narážate?
„Hovorím o celkovom financovaní športu na Slovensku. O tom sa hovorí a píše mnoho. My, ani iné kluby, nežiadame od štátu, aby nám preplácal všetky náklady. Ide ale o vytvorenie podmienok na to, aby sme si peniaze mohli zabezpečiť. Základnou prekážkou je daňové zákonodarstvo. Pokiaľ si podnikatelia nebudú môcť odpísať z daní financie, ktoré venovali športovým klubom, nebudú mať záujem prispieť. Pritom často sa stretávame so záujmom, no toto je nepreklenuteľná bariéra. V každej vyspelejšej krajine okolo nás pritom tento systém dobre funguje. Ďalšou vecou je vrátenie časti peňazí zo stávkových kancelárií do športu. Takto je len na nás, aby sme každý cent, ktorý zarobíme okamžite poslali späť do obehu. Nejde pritom iba už o spomínané peniaze, ale aj zisk z reštaurácie, ubytovne, rozvozu denného menu, turnajov a tak ďalej. Až zarážajúci je často nezáujem samospráv.“
Myslíte si, že samospráva v tomto smere môže niečo urobiť?
„Určite! Práve starostovia sú tí, ktorí majú prostriedky na to, aby sa uchádzali o peniaze z Eurofondov a iných dostupných zdrojov. Oni majú podporovať šport vo svojej obci a vytvoriť mu zázemie. Takmer v každej obci by malo byť hokejbalové ihrisko samozrejmosťou. Stavali sa futbalové mini ihriská, nevidím dôvod, prečo by sa nemohli aj hokejbalové. V tomto môžu starostovia rozvoju hokejbalu veľmi pomôcť. Príkladom môže byť obec Zohor, ktorá práve takéto ihrisko vystavala. Ak sme dokázali postaviť takúto modernú halu my z vlastných peňazí, prečo by to nedokázali niektoré krajské, či okresné mestá? Stálo nás to neuveriteľné množstvo úsilia a stále na to doplácame, ale je to práca, ktorá stojí za to.“
Čo podpora z hokejbalovej únie?
„Nedá sa hovoriť o nejakej veľkej podpore. Ak máme turnaj alebo iné podujatie, SHbÚ nám pomôže, ako môže. Na druhej strane, aj my reprezentáciám dávame veľmi dobré podmienky, ak majú záujem o podujatie u nás. Únii ale nemôžem nič zazlievať. Ak nemajú prostriedky oni, nemôžu ich ani rozdávať.“
Nemáte pocit, že časť pozornosti vám uniká aj z dôvodu, že nemáte seniorský klub v lige ako kedysi? Nepribudli by vám minimálne obecné peniaze, nakoľko seniorské súťaže sú predsa len sledovanejšie?
„Uviedol by som to na správnu mieru. Seniorský hokejbal u nás nestagnuje, ani nevymiera. Tento rok sme neboli prihlásení do súťaže, no zúčastnili sme sa viacerých turnajov. Dôvodom na neprihlásenie sa do dlhodobej ligy bola príprava mládežníkov vo všetkých vekových kategóriách. Práve na nich chceme stavať budúcnosť svojho klubu. Navyše sa u nás organizuje azda najviac podujaté na celom Slovensku. Či už ide o blížiaci sa Víkend hokejbalových šampiónov, alebo Flames Cup, Winter Cup, či Starosta Cup. Obec nám nejaké financie poskytne každý rok, no je to pre nás sklamanie v porovnaní s ostatnými športmi v obci, ktoré nie sú ani zďaleka také úspešné. Často sa stretávame s nezáujmom, či dokonca odporom od miestnych poslancov, ktorí argumentujú tým, že budú podporovať radšej miestnych ľudí, ako tých, ktorí pochádzajú z iných obcí. Myšlienka vytvorenia klubu, v ktorom budú mať otvorené dvere deti z celého okolia sa nestretla so záujmom v časti obecného zastupiteľstva, ale ja pevne verím, že ich svojou prácou presvedčíme. Aj napriek tomu sa snažíme byť ústretoví voči ostatným športom a veľmi dobre vychádzame napríklad s florbalistami, ktorým sme poskytli ihrisko v prípade ich potreby a podobne. Myslím si, že práve takýto prístup dokáže miestne zastupiteľstvo presvedčiť, aby nás v budúcnosti podporovalo viac.“
Rodičia sú základ
Hovorili sme už aj o rodičoch, je ťažké presvedčiť ich o potrebe investovania času a peňazí do športového vývoja detí?
Miroslav Šimek: „Pri hokeji je záujem o hokej u detí veľký, avšak problém je v rodičoch. Takisto i pri hokejbale sú rodičia základom každého dieťaťa. Prvé roky a hokejové krôčiky každej ratolesti sú len o rodičoch, ak priveziete desať detí na zimný štadión, osem z nich bude chcieť zostať. Ak sa podarí ostať trom považujeme to za úspech, no prichádzajú postupne ďalšie komplikácie, či už finančné alebo herné. Už dávno neplatí (čo by malo), že tréner je najvyšší a nedotknuteľný, čo mu zväzuje ruky a berie chuť do práce. Rodič sa stáva najväčším hokejovým odborníkom, čím vkladá svojmu dieťaťu falošné ilúzie a Slovensku berie skvelého nielen hokejového reprezentanta. S týmto sa, našťastie v hokejbalových kempoch nestretávame.“
Absolútna absencia medializácie a záujmu klubov o ňu
Často cestujete po Slovensku, keďže vaše tímy sú aj v najvyšších slovenských súťažiach. Ako hodnotíte konkurenciu a jej prácu s mládežou?
Stanislav Libo: „V niektorých mestách je naozaj na dobrej úrovni. Či už ide o Kežmarok, Martin, Pruské, Spišskú Belú a podobne. Ako pristupujú k deťom hovoriť nemôžem, pretože im do „kuchyne“ nevidím. Na turnajoch a v lige sú ale chlapci dobre pripravení. Čo na Slovensku absentuje je medializácia.“
Prostriedkov je ale neúrekom. Novín na regionálnej i celoštátnej úrovni je snáď nespočetne. V čom je teda problém?
„V samotných kluboch. Oni totiž vôbec nedbajú na propagáciu, a potom sa všetci čudujeme, preečo hokejbal nenapreduje. Ak verejnosť o niečom nevie, akoby to neexistovalo. Je naozaj nekonečné množstvo spôsobov na propagáciu klubu a jeho aktivít. Práve na túto stránku sa veľmi zameriavame a chceme, aby ľudia o nás vedeli. Pretože iba dobrá medializácia prinesie napredovanie. Koľko klubov je naozaj aktívnych na sociálnych sieťach alebo svojich weboch? Koľko klubov má fotky alebo videá zo svojich podujatí? My sami vieme, že akýkoľvek materiál o hokejbale je napríklad na TOPhbl.sk vítaný, a preto s vami už dlhodobo spolupracujeme. Klubom sa ale často ťaží napísať čo i len malý článok a poslať ho do regionálnych novín. Turnaj alebo iné podujatie je za nami, je to pasé. Potom sa ale zdá, že hokejbal hrá iba malý okruh ľudí, nie sú preň vyčlenené financie a stále sa to točí iba okolo aktívnych hráčov. Prečo si nevezmeme príklad z floorbalu?“
Aký príklad máte na mysli?
„Ide o šport, ktorý bol u nás donedávna relatívne neznámy. Presadil sa ale na školách a stal sa populárnym. Dnes ho pozná takmer každý. Toto mi na Slovensku chýba. Každodenná aktualizácia sociálnych sietí a sem-tam nejaký článok by mali byť minimom a samozrejmosťou. Ak sme hovorili aj o ihriskách, tie naozaj sú v mnohých mestách a dedinkách, no chýba im dobrý manažment a využitie.“
Ak už hovoríme o ihriskách a súťažiach, nechýba vám viac juniorských líg?
„Určite áno. Na národnej úrovni sú tieto súťaže kvalitné, ale prečo nemáme aj viac juniorských líg? O turnaje, ktoré organizujeme je veľký záujem. Viac juniorských líg by sa určite uživilo. Diskutovalo sa o tom, že každý extraligový klub musí mať mládež. Ako k tomu však všetky tímy pristúpili?
Pán Šimek, čo hovoríte na tému medializácie hokeja a hokejbalu vy?
Miroslav Šimek: „Medializácia mládežnického športu chýba veľmi hokeju i hokejbalu. V Gajaroch máme skúsenosti s medializáciou nielen na sociálnych sietiach, čím sa veľmi zvýšil záujem o hokejbal a veľa detí sa k nám hlási i vďaka nej. Samotná hra je len vyvrcholením určitého jednodňového či víkendového športového a relaxačného pobytu, deti si to vážia a to je pre nás hnacou silou do budúcnosti.“
Zaujať deti je dar
V Gajaroch organizujete L2 hokejbalové kempy. Ako vyzerajú?
Miroslav Šimek: „Tréningové kempy sa zameriavajú na palicovú techniku, zlepšenie herných činností jednotlivca, využitie hráčovho kladu i záporu pre tím, stupňovanie a využitie všetkej dostupnej energie -fyzickej, mentálnej i emočnej pre tímovú hru. Ako už spomínal aj kolega Libo, veľký dôraz kladieme na mimotréningovú aktivitu. Deti chceme upútať a vytvoriť medzi nimi naozajstné puto a kamarátstvo.“
Je ťažké deti upútať?
„Udržať si pozornosť detí je samotné kúzlo a dar každého skvelého trénera. Je to dar, vrodený talent musí mať i tréner, toto jediné sa nedá naučiť. Málo trénerov však dokáže vzbudiť v deťoch radosť s každého jedného tréningu, je to spomínaný dar človeka, preto si myslím že nie každý môže byť tréner a súhlasím i s názorom že výborný tréner nemusí mať žiadne herné hokejové skúsenosti. Často je trénerská práca o psychológii, na čo akosi všetci zabúdajú.“
