.jpg)
"Hokejbal je pre mňa najlepší ventil od každodenného života, najväčšia športová láska a nenahraditeľná studnica energie," hovorí v dialógu na víkend Róbert Kašša.
Róbert Kašša. Toto meno hokejbalovým priaznivcom netreba nijak zvlášť predstavovať. Priatelia mu hovoria Bobko, či Legenda. Svoje umenie okrem arén na Slovensku mal možnosť ukázať i za veľkou mlákou v Kanade. A to nielen na reprezentačnej úrovni, ale i na klubovej. Pred nadchádzajúcim extraligovým kolom sme ho požiadali o rozhovor v dialógu na víkend. V žiadnom prípade nejde o rozlúčkový rozhovor ako by sa podľa niektorých otázok mohlo na prvý pohľad zdať. Práve naopak. Róbert Kašša nám po minuloročnom finále povedal, že ešte jednu sezónu potiahne. Pri pohľade na tabuľku produktivity si však koniec kariéry tohto skvelého hráča neviem pripustiť. Skôr vnútorne budem dúfať, že pri čítaní týchto riadkov si Róbert svoj koniec rozmyslí. Myšlienka na tento dialóg vznikla spontánne, náš portál TOPhbl.sk by v podobných rozhovoroch na víkend chcel pokračovať. Výnimoční hráči potrebujú výnimočný priestor a rozlúčkové rozhovory sú odmenou pre nich. V tomto prípade je však tento rozhovor odmenou pre nás. Dúfam, že ten rozlúčkový rozhovor s Róbertom Kaššom nás tak skoro nečaká. Otázky sme rozdelili do viacerých kategórií, Kaššove skúsenosti a bohatá kariéra nám umožnili klásť ich nielen vo veľkom počte, ale spýtať sa tohto hráča možno ozaj na čokoľvek. Novinárska etika káže v rozhovoroch vykanie, ja som si však pri prvom stretnutí s Róbertom potykal a je pre mňa cťou, že tentokrát novinársku etiku obídem.
SEZÓNA
Nový ročník má zatiaľ mnoho prívlastkov, čo ťa osobne v doterajších kolách najviac prekvapilo?
"Jednoznačne vyrovnanosť tímov. Každý s každým môže vyhrať aj prehrať a to je dobré. Keď má liga zápletku, vždy je to lepšie ako jasná záležitost bez prekvapení. Trochu som sklamaný z úvodu sezóny v podaní „mojej“ Žiliny, ale verím, že sa to zlepší a značne omladený káder sa oveľa húževnatejšie popasuje o play-off."
Ktoré víťazstvo v doterajšom pribehu ligy chutilo najviac?
"Mne chutí každé víťazstvo, či je to tím z vrchu tabuľky alebo z jej chvosta. Samozrejme, čím sú výhry vydretejšie, tým sú cennejšie a takéto zápasy nás ešte len čakajú. Podstatné je, aby sme si dobre a s chuťou zahrali. To znamená - vymysleli so spoluhráčmi zopár pekných, gólových, akcií."
V produktivite nájdeme v prvej trojke mená ako Thron či práve Kašša, najlepším strelcom LG je Marián Giba. Čím to, že práve hokejbalisti, ktorí vekom patria medzi veteránov takto dominujú? 
"Ako sa hovorí v istej reklame: skúsenosti šéfe! Odohraté extraligové sezóny i ťažké zápasy v reprezentačnom drese sa jednoducho nedajú nahradiť „iba“ rýchlosťou či super kondíciou. Skúsenosti sa dajú dostať do krvi iba odmakanými rokmi, potom je to už možno aj automatická záležitost. Vieš, kde sa máš postaviť, nebojíš sa vymyslieť prihrávku, keď strielaš, tak pritom automaticky zamieriš. Ale hlavne je to o tom, že my „starci“ si hokejbal užívame ako za mladi, pretože každú chvíľu môže prísť koniec kariéry."
Pred sezónou zarezonoval problém s rozhodcami, respektíve navýšením odmien pre nich. Ako sa na to pozeráš ty?
"K téme rozhodcov sa radšej nevyjadrujem. Pozdravíme sa, akceptujeme sa, ale mám na toto „povolanie“ svoj názor. Každý chalan chce dávať góly, alebo im zabraňovať, nie sa pasovať do role sudcu. Čo už, nikto nie sme neomylný. Samozrejme, že sú aj výborní rozhodcovia, ale tých je málo celkovo vo svetovom športe, nieto ešte v slovenskom hokejbale. Česť výnimkám! A o spomínaných peniazoch radšej pomlčím."
NITRA
Ako si sa vlastne ocitol v Nitre?
"Pod Zobor chodím už vari pätnásť rokov hrávať za Stümpel team, no a na jednom Stumpel cupe sme sa začali baviť, že aj Nitra v minulosti pôsobila v extralige a prečo tomu tak nie je. Miestni hokejbaloví zanietenci sa toho chytili, prisľúbil som im pomoc pri zostavovaní kádra a Rytieri boli do konca leta na svete. Opäť sa mi potvrdilo, že najlepšie nápady vznikajú pri pozápasovom pivku."
Mala pri výbere nového pôsobiska slovo aj rodina?
"Samozrejme. Manželka však za tie roky dobre vie, že hokejbal je pre mňa najlepší ventil od každodenného života, najväčšia športová láska a nenahraditeľná studnica energie, preto ma ochotne pustila. Najskôr na sezónu, potom na druhú a nakoniec prižmúrila oko aj do tretice. Ja sa jej aj deťom potom na oplátku snažím za „priepustky“ do Nitry revanšovať dvojnásobne. Bolek Polívka hovorí, že zabezpečil pre každé svoje dieťa vlastnú matku, ja chcem, aby malo každé naše dieťa vlastný titul."
Bol si spokojný s tým, aké podmienky ti Nitra ponúkla?
"Kto by nebol, ale nebolo to len o podmienkach. Tá eufória vo vedení, v kabíne, aj na ihrisku bolo niečo, čo sa ani nedá opísať. Bol to môj návrat k vrcholovému hokejbalu, s ktorým som už ani nepočítal, krásne uznanie za celú tú dlhoročnú drinu. Jednoducho perfektný hokejbalový dôchodok."
Keď si prišiel v Nitre do kabíny, cítil si ,chémiu‘ v tíme? Alebo to prišlo postupne?
"Veľa hráčov sme sa medzi sebou poznali, takže to bolo jednoduchšie. Od začiatku sme však boli jedna veľká rodina so svojim radosťami aj starosťami. Počas dvoch sezón sme sa postupne oťukali, zažili rôzne situácie, nielen tie veselé, ale ako sa hovorí: čo vás nezabije, to vás posilní. Hlavné je, že sa stále snažíme držať starého-známeho: všetci za jedného, jeden za všetkých! Dúfam, že nám to ešte dlho vydrží."
Tím ako je Nitra mnohí nenávidia. Na Slovensku je to bohužiaľ tak, úspech a dobré podmienky sa neodpúšťajú. Stretol si sa aj s pozitívnymi reakciami?
"Nepovedal by som nenávisť, to je priveľmi silné slovo, skôr „obyčajná slovenská“ závisť. Nitra by pritom mala byť inšpiráciou pre všetky kluby, že hokejbal sa dá robiť aj inak. Hlúpy závidí, múdry sa poučí a šikovný sa chce vyrovnať… Myslím si však, že tá najväčšia závisť zo začiatku fungovania rytierov opadla a teraz to súperi pretavujú do snahy vyrovnať sa nám. A to je ten najlepší spôsob pre hokejbal u nás."
REPREZENTÁCIA
Aký pocit je mať to mať na sebe reprezentačný dres?
"To je ďalšia nádherná vec, ktorá sa nedá opísať. Či to bolo prvý alebo neviemkoľkýkrát, vždy som cítil nesmiernu hrdosť a zodpovednosť. Na „modrej“ zväčša mávam zimomriavky a keď hrá slovenská hymna, tak pribudnú aj slzy."
Ktorá reprezentačná akcia ti najviac zarezonovala v pamäti?
"To je ťažko hodnotiť, pretože každá bola svojim spôsobom zaujímavá. Aj keď sme sa v lige „rezali“, na šampionátoch sme vždy dokázali vytvoriť dobrý kolektív. MS 1998 v Litoměřiciach boli moje prvé a na tie sa nezabúda, zlaté MS 1999 vo Zvolene mi priniesli titul majstra sveta a mal som tú česť zahrať si s Paľkom Demitrom a na MS 2001 v 
Toronte som bol v kolíske hokejbalu vyhlásený za najlepšieho útočníka šampionátu, čo mi napokon prinieslo angažmán v Montreale. Krásne boli aj MS 2011 v Bratislave, ktoré boli najväčšie, najlepšie pripravené a poriadne som si ich užil. Veľmi ma tešilo, že ma videli priamo v akcii moji najbližší. Samozrejme, v pamäti mi navždy zostanú „reprezentačné“ akcie, ktoré sa pravidelne konajú počas prijímania reprezentačných nováčikov."
Platí podľa teba v hokejbale to, že z dobrého klubu je to do reprezentácie bližšie?
"Určite áno, aj keď to nemusí byť pravidlom. Kvalitný tovar sa predá sám, aj keď „nesvieti“ vo výklade na hlavnej triede. Dobrému obchodníkovi (trenérovi) jednoducho neutečie. Všeobecne však platí, že čím kvalitnejší klub, tým sú kvalitnejšie podmienky na prípravu. A v takých tímoch sú, samozejme, aj kvalitnější spoluhráči, bez ktorých sa napreduje len veľmi pomaly."
Máme z každých MS medailu, no iba jednu zlatú zo Zvolena. Kedy sme mali k druhému zlatu najbližšie?
"Nechýbalo veľa, aby bolo to zvolenské zlato druhé, nie prvé a jediné. V Litoměřiciach sme Čechov porazili v základnej skupine hladko 4:0 a verili sme si na nich aj vo finále. V ňom však zaúradovalo povestné české šťastie a napokon sme prehrali 3:1. Bol to neuveriteľne smolný zápas, ktorý mal skončiť zlatom pre Slovensko. Chalani hovoria, že veľmi blízko boli k zlatu aj na MS 2009 v Plzni, kde som však nehral. Maroš Giba mi vtedy napísal SMS-ku, že som chýbal ako hráč aj ako kamarát a keby som tam bol, že by sme to možno vyhrali. Vtedy mi to bolo veľmi ľúto kvôli chalanom aj kvôli sebe. No a zostavu na zlatú sme podľa mňa mali aj v Bratislave, kde by to bolo pred domácim hľadiskom o to krajšie. Bol by som rád, keby sa mohlo zlatom z MS pochváliť čo najviac slovenských hokejbalistov."
Po vytvorení WHBL táto organizuje svetový šampionát v Toronte v rovnakom čase, ako ISBHF v St.Johns. Ak ti prídu ponuky od oboch reprezentácií, pre ktorú sa rozhodneš?
"Počul som o tom niečo, no neviem o čo presne ide a či vôbec nejaké ponuky dostanem. Uvidíme akú budem mať formu, či bude slúžiť zdravie a či ma pustí žena s deťmi. Neodpustím si však jednu poznámku… Všetci vykríkajú, že treba dať šancu mladým a nech už tí starí fotri zmiznú. To je pravda, no na druhej strane je smutné, že starí hráči stále môžu viac ako mladí vedia. A najhoršie je, že starci môžu aj viac ako mladíci chcú! Takže, ak už nejaká ponuka príde a budem spĺňať predstavu reprezentačného trénera, rád by som si zahral na šampionáte, ktorý bude účastnícky kvalitnejší a kde pocestuje kvalitnejší slovenský výber. V Toronte som voľakedy začal svoju kanadskú anabázu a možno sa po dlhých rokoch dočkám rozlúčkového déjà vu."
VŠEOBECNE
Na ktorom slovenskom ihrisku sa hrá Róbertovi Kaššovi najlepšie?
"Na tom nitrianskom, pretože má ideálne rozmery aj povrch a je kryté. Takto by som si raz vedel predstaviť všetky hokejbalové stánky na Slovensku. Samozrejme, dobre sa mi hrá aj doma v Žiline, ale to nie je záležitosť ihriska."
Oblečie si Róbert Kašša ešte niekedy na seba dres Žiliny?
"Samozrejme, ako by to vyzeralo, keby sa páchateľ nevrátil na miesto činu. V Žiline som s hokejbalom začínal, prežil tam najväčšiu časť kariéry a rád by som tam aj skončil. Len verím, že to bude dôstojná rozlúčka."
Postihlo ťa v kariére vážnejšie zranenie?
"Musím si zaklopať, ale nič vážne sa mi na hokejbale zatiaľ nestalo, ak nerátam nejaké vybité zuby, zopár stehov, množstvo modrín, výrony členkov a nejaké svalové zranenia. Zato, na hokeji som mal niekoľko zlomenín. Uvidíme, jako sa mi hokejbal vráti v starobe, protože už poriadne cítim kolená, členky, bedrá aj ramená."
Čo ťa na súčasnom hokejbale najviac hnevá a naopak, čo najviac teší?
"Teší ma, že stále vyrastajú noví hráči, že sa aspoň čiastočne nakopla práca s mládežou a slovenský hokejbal si aj napriek nezáujmu zo strany štátu, sponzorov, či médii ďalej žije svoj život. A čo ma v súvislosti s hokejbalom hnevá? Asi to, že nemám o dvadsať rokov menej."
Jaroslav Šalka, momentálne tréner bratislavského LG a tvoj spoluhráč z reprezentácie mi v osobnom rozhovore raz povedal, že najlepšími hokejbalistami v histórii Slovenska sú podľa neho Franta, Hrivnák a Kašša. Ako sa tieto slová počúvajú?
"Samozrejme, že veľmi dobre, ale výborných hráčov som za tie roky zažil veľmi veľa. Jedným z nich bol aj Jaro a spomínaný Frňo (Franta), s ktorými som hral v jednom útoku na mojich prvých MS. Jimi (Hrivnák) je samostatná kapitola, to je hokejbalista s velkým H, O, K, E, J, B, A L, I, S, T aj A. Figi (Petr Figura), Bebe (Peter Babák), Mojo (Mojmír Hojer), Raro (Peter Tóth), Gibson (Marián Giba), Vargi (Branislav Varga), Riko (Branislav Thron), Stanko Petrík, to všetko sú hráči, ktorí tvorili dejiny slovenského hokejbalu a spolu sme niečo prežili. Dnes je takých výrazných hráčskych osobností veľmi málo. Keby som mal poskladať svoj ideálny tím najlepších slovenských hokejbalistov, tak by to museli byť dve družstvá po 25 hráčov."
RODINA
Ako ťa rodina podporuje? Si preč každý víkend, k tomu treba pripočítať aj tréningy.
"Bez manželkinej podpory a tolerancie by som určite nemal takú pohodu, akú mám. Brala si hokejistu, tak vedela do čoho ide a neprotestovala. Takže ďakujem v prvom rade jej a tiež mojim rodičom, ktorí boli dlhé roky mojimi hokejbalovými sponzormi. Všetci v rodine vedia, čo pre mňa hokejbal znamená a preto ma v ňom vždy maximálne podporovali. A čo sa týka tréningov, našťastie mám v Nitre taký volnější režim. V Žiline však chodím dvakrát do týždňa hrať hokej, dvakrát idem do posilňovne a k tomu sa sem-tam ešte pritrafí nejaký futbal či plážový volejbal."
Sú tvoje ratolesti po otcovi? Bola ich prvou hračkou hokejka?
"Obaja starší sú pohybovo veľmi nadaní, no nechávam na nich, ktorý šport si vyberú. Sofinka chodila na gymnastiku i krasokorčuľovanie, momentálne skúša hokej a hokejbal. Bobko hrá výborne futbal, no keď sa ho spýtam, či chce byť hokejista, tak povie, že futbalista a keď ideme na futbalový tréning a pýtam sa ho, či bude slávny futbalista, tak 
povie, že hokejbalista. Takže uvidíme. Isté je, že sa ich od malička snažím viesť k športu. Na záhrade majú ihrisko s bránami, trampolínu, pingpongový stôl, či basketbalový kôš. Medzi prvými hračkami boli, samozrejme, hokejky, lopty a loptičky. Hokejku ako úplne prvú hračku mal však malý Damián, ktorého takto krátko po narodení obdarovali môj spoluhráč Aďo Chlapík s manželkou. Keď to zhrniem, budem rád, ak budú všetci traja športovat, ale hlavne aby boli zdraví a šťastní."
Tvoj otec je bývalý hokejista a nie hocijaký. Najmä v rodnej Žiline si ho pamätajú ako výborného strelca. Nechcel mať zo syna hokejistu?
"Mám to šťastie, že oco patrí medzi najlepších hráčov v histórii žilinského hokeja. V sezóne 1974/1975 dal v 1. SNHL 55 gólov, čo je doteraz neprekonaný rekord tejto súťaže. Pred „velkým“ hokejom dal však prednosť rodine a to je jedna z vecí, ktorú si na ňom veľmi vážim. Aj preto je žilinský „zimák“ od malička vlastne až doteraz mojim ďalším domovom. 
Samozrejme, že oco chcel, aby bol so mňa hokejista, dokonca ma niekoľko rokov trénoval. Hokej som hrával asi od štyroch rokov až do „áčka“, ale v mladšom doraste som sa „zaľúbil“ do hokejbalu a už ma to nepustilo. Hokej išiel bokom a neľutujem, pretože by som v ňom určite nedosiahol to, čo v hokejbale. Oco tiež neľutuje, protože hokej nie je všetko."
Tvojim švagrom je Pavol Surňák, rovnako bývalý slovenský hokejbalový reprezentant. Ako vyzerá vaša rodinná oslava?
"Paľko sa dokonca môže pochváliť tromi titulmi majstra sveta. Jedným „klasickým“ zo Zvolena 1999 a dvomi „veteránskymi“. Na rodinnej oslave však hokejbal preberáme len okrajovo, skôr sa venujeme deťom a bavíme sa o rodinnom a pracovnom živote."
ZAHRANIČNÁ ANABÁZA
Ako si sa dostal do Kanady?
"Lietadlom, vtedy už boli (úsmev). A teraz vážne. Vyšli mi majstrovstvá sveta v Toronte v roku 2001, na ktorých ma vyhlásili za najlepšieho útočníka šampionátu. Vtedy prišiel za mnou manažér Montrealu Black Knights Tony Iannitto, či by som nešiel spolu s ďalším Slovákom Vladimírom Žákom hrať za jeho tím. Ponuka znela na tri mesiace, s tým, že nám bude platiť ubytovanie a stravu. Súhlasili sme, postupne sa dohodli na detailoch a tesne po Novom roku sme cestovali do zámoria. Bolo to krásne obdobie, nemali sme na práci nič iné, iba trénovanie, hokejbalové zápasy a spoznávanie krás Montrealu. Čerešničkou na torte bolo víťazstvo v P. T. M. Ball Hockey League, čí sme sa stali majstrami Quebeckej provincie a zabezpečili si účasť na kanadskom šampionáte. Potom som do Kanady letel hneď v auguste na spomínané majstrovstvá a v roku 2003 som štartoval na svojom druhom kanadskom šampionáte spolu so Stankom Petríkom."
Bol si tam sám, alebo s rodinou? Ako to vtedy bolo? 
"Prvý diel kanadskej anabázy som prežil s výborným obrancom Vladom Žákom z Topoľčian, s ktorým sme spolu bývali, trénovali, hrali, brigádovali, či behali po Montreale. Obaja sme spolu absolvovali aj naše prvé majstrovstvá Kanady v St. John´s, kde sme prehrali až vo finále. Rozlúčka s dresom Black Knights bola ako z filmu, aj keď sme opať vybojovali „iba“ vicemajstrovský titul. Hralo sa doma v Montreale a okrem Stanka Petríka s nami letela aj moja manželka. Boli sme čerstvo zosobášení, takže to bola zároveň naša svadobná cesta. Na majstrovstvách sa mi darilo, vo štvrťfinále som dokonca čistým hetrikom rozhodol o postupe cez mestského rivala All Blacks, za ktorý hral známy zlý muž z NHL George Laraque. Mám na to krásne spomienky vďaka hokejbalu, ale tiež preto, že som mohol manželke ukázať krásy Montrealu. Dostali sme aj ponuku zostať za morom, ale už vtedy sme čakali babátko, tak sme sa vrátili domov."
Čo sa ti na Kanade naviac páčilo, resp. čo by si odtiaľ podľa ich vzoru urobil na Slovensku?
"Páčila sa mi všadeprítomná zeleň a čistota, hoci Montreal má tiež svoj „betónový“ downtown. Potom je to podpora športu zo strany kompetentných inštitúcií a tiež široký výber voľnočasových aktivít. No a najradšej by som bol, keby bol na Slovensku hokej náboženstvom, tak ako je to v Kanade. Možno by sa pritom zviezol aj hokejbal."
V čom sa líši kanadský klubový hokejbal od toho nášho?
"Najviac štýlom hry, ktorý je agresívnejší, behavejší a jednotlivci hrajú viac na seba. Špecialitou zámoria vo všetkých športoch je, že musíš byť viacnásobne lepší ako domáci a aj tak ti to niekedy nemusí stačiť na miesto v základnej zostave. No a najväčší rozdiel je v krytých halách, kde je to úplne iný hokejbal ako na vonkajších ihriskách."
KONIEC KARIÉRY
Už veľa krát sa pri tvojom mene skloňovalo ukončenie kariéry. Si už rozhodnutý, kedy sa tak stane? Peter Bartoš, bývalý hráč Košíc na rovnakú otázku odpovedal, že keď bude mať takú konkurenciu u mladých ako má, tak skončí okolo päťdesiatky. "Hrozí"niečo podobné aj u teba?
"S Petrom čiastočne súhlasím, aj keď to nie je len o slabšej konkurencii mladých. Je to predovšetkým o chcení a chuti hrať hokejbal. Ja som sa v roku 2007 rozlúčil s reprezentáciou a na MS 2009 som ani neštartoval. Aj v domácej lige som si v tom období išiel za Žilinu zahrať iba pár domácich zápasov proti naozaj kvalitným súperom. Vtedy bola prioritou rodina a práca, z hokejbalu som bol unavený. No a zrazu prišla Nitra s úplne novým impulzom. Omladol som o dobrých desať rokov a hokejbalom sa bavím ako za mladi. Dúfam, že mi to vydrží čo najdlhšie, aj keď cítim, že čas sa kráti. Samozrejme, veľa bude záležať od zdravia a rodinných či pracovných povinností. Táto sezóna bude pre mňa v extralige asi posledná „stopercentná“, potom sa chcem vrátiť domov a už iba v pokoji sem-tam nastúpiť za Žilinu, aby sa mladí čosi priučili. A ešte tu predsa máme veteránske podujatia a mestskú ligu."
Keby si mal odohrať zápas o holý život, ako by vyzeralo zloženie tvojej päťky?
"Poviem prvé, čo ma napadlo: ja v centri, synovia na krídlach a baby v obrane. Ale chytal by Stanko Petrík."
Nechcem znieť nezdvorilo, ale máš v hlave predstavu, ako by mal vyzerať tvoj rozlúčkový zápas?
"Tých rozlúčkových zápasov si viem predstaviť viac. V Nitre, v Žiline a možno ešte jeden extrarozlúčkový s reprezentáciou. Keď som hrával v Doprastave, po mojom odchode vyradili zo sady dresov „moju“ 15-ku a bol by som rád, keby mi doma zostal aj naozaj posledný reprezentačný dres s týmto číslom. Bol by to krásny darček za celé tie roky odmakané za slovenské farby. Budúci rok bude presne 15 (!) rokov, čo som prvýkrát obliekol slovenský dres. Väčšiu symboliku si už ani neviem predstaviť… Čo sa týka klubových rozlúčok, nechám to na kreativitu Žilinčanov a Nitrančanov. Určite by som sa však ešte veľmi rád stretol v jednom tíme s mojimi obľúbenými bývalými spoluhráčmi. V takom prípade však budeme musieť spraviť asi nejaký rozlúčkový turnaj."
DETEKTOR LŽI
Real Madrid, alebo FC Barcelona?
"FC Barcelona, aj keď by som dal najradšej MŠK Žilina."
Michael Schumacher, alebo Ayrton Senna?
"Formula 1 mi nehovorí absolútne nič, aj keď Schumacher je isto macher a Senna ním stopercentne bol."
Pivo, alebo víno?
"Jednoznačne pivo… a najlepšie chutí to pozápasové, víťazné."
Horor, alebo komédia?
"Komédie! A najlepšie francúzske alebo „československé“. K hororom mám vyložený odpor."
Palacinky, alebo parené buchty?
"Najlepší múčnik je jelítko. Keď už, tak palacinky, ale špenátové, syrovo-cibuľkové alebo diabolské."
More, alebo hory?
"Cez leto more, cez zimu hory a Vrátna dolina po celý rok."
Rock, alebo POP
"Rock, aj keď počúvam rôzne veci podľa nálady. Najviac však Daniela Landu, Megadeth, Metallicu, Ozzyho Osbourna, Tři sestry, Falca či žilinské kapely AYA a Arzén."
Košeľa, alebo tričko?
"Tričko alebo polokošeľa, k tomu bermudy a šľapky."
KTO JE RÓBERT KAŠŠA:
DÁTUM A MIESTO NARODENIA: 22. 6. 1975 v Žiline.
VÝŠKA/VÁHA: 174 cm/92 kg
POST: útočník.
KLUBY: HBC Relax Žilina, SC North Stars Žilina, HBC Žirafa Žilina (predtým HBC 07 Žilina), Montreal Black Knights, Montreal Jules & Emis (obe Kanada), ŠK Exposervice Ružinov, LG Franklin Carlo Colucci Bratislava, TJ Sokol Žirafa Žilina, Stümpel team, HBK Nitrianski rytieri Nitra.
NAJVÄČŠIE ÚSPECHY: majster sveta 1999, vicemajster sveta 1998 a 2005, 3. miesto na MS 2001, 2003, 2007 a 2011, vicemajster Európy 2000, najlepší útočník MS 2001, „MVP Player“ Slovenska MS 2001, člen All Stars Teamu ME 2000, najlepší hokejbalista Slovenska 2000 a 2002, 2. miesto na Europacupe 1999, 2000 a 2005, 3. miesto na Europacupe 2012, najlepší hráč Europacupu 2000, víťaz P. T. M. Ball Hockey League v Montreale 2002 (majster Quebeckej provincie), vicemajster Kanady 2002 a 2003, majster Slovenska 2010/2011 a 2011/2012, vicemajster SR 2000/2001 a 2001/2002, 3. miesto na MSR 1995/1996, 1998/1999, 1999/2000 a 2004/2005, 2005/2006 a 2006/2007. V roku 2010 bol uvedený do Siene slávy ISBHF.
REPREZENTÁCIA: na 7 MS a 1 ME odohral za Slovensko 41 zápasov, v ktorých zaznamenal 40 kanadských bodov (19+21).
STAV: ženatý, manželka Katarína, dcéra Sofia (9 rokov), synovia Róbert Daniel (6) a Damián (3 mesiace).
OBĽÚBENÉ JEDLO: všetko, a to najmä od manželky, mamy a svokry
NÁPOJ: cez deň káva, večer pivo
ŽIVOTNÉ KRÉDO: Bohatý je ten, kto je spokojný so svojím osudom.
HUDBA: momentálne Daniel Landa.
FILM: Drž hubu!
