S Andrejom Nemčekom sme sa v téme týždňa rozprávali o súčasnej nelichotivej situácii v klube N-Sport Trend Pohronie Banská Bystrica.
Ako sa cíti manažér a hráč v jednej osobe po posledných udalostiach vo vašom tíme?
"Ako? Mám chuť zavolať predsedovi ŠTK a odhlásiť tím zo súťaže. Aj tak sa mi všetci buď vyškierajú, alebo ma majú za neschopného. Aspoň budem mať konečne víkend pre seba. V sobotu som vstával ráno o siedmej do Žiaru a odvtedy som do nedele do pol desiatej zabil všetok čas iba hokejbalom."
Práve po víkende sa začali trúsiť reči o tom, že Pohronie snáď ani nenasúpi do baráže.
"A od koho? Nič nevzdávame, ešte je pred nami osem zápasov. Dotiahol som v minulom týždni troch nových hráčov, uvidíme, čo to spraví."
V Skalici chýbal na lavičke aj tréner Kolibík. Prečo?
"Má problémy s hlasivkami dostal odporúčanie, že ak nechce úplne prísť o hlas, nemal by ani trénovať. Aj na jeseň som už kvôli tomu viedol v niektorých dueloch mužstvo ja."
V posledných zápasoch sme od vášho tímu čakali viac nadšenia, chuti pobiť sa o záchranu. Do Skalice ste však prišli ako na popravu.
"A to sme paradoxne hrali oveľa lepšie, ako v sobotu. V Skalici cez nás nechodili domáci do prečíslenia a aj keď mali prevahu, nezlomili nás gólmi tak, ako u nás. Dostali sme tri góly po strelách a po jednej dorážke."
Športová stránka je jedna vec, ale prísť desať minút pred zápasom a s dvomi útokmi je vec druhá. Nemyslíte?
"My sme mali po ceste zastávku v Pruskom, kde hrali naši juniori. Šofér sa nás hráčov pýtal, ako sa vôbec ide do Skalice nehovoriac o tom, že sme dvakrát zle odbočili. Čo sa týka počtu... ja fakt robím čo môžem, ja som oslovil už asi 60 ľudí. Buď na mňa kašlú, alebo majú svoje dôvody."
Pohronie je predsa silný región, talentov nemáte málo, napriek tomu ste na tom tak, ako ste.
"Starší skúsení hráči, ktorí aj hrávali extraligu majú rodiny a nie sú už ochotní cestovať po Slovensku. Mladí chalani čo by aj chodili, tí zasa na to nemajú kvalitatívne. Ja viem, že šikovných hokejbalistov tu máme dosť. Veď onedlho sa tu bude konať Országh cup a som presvedčený, že zasa vyhrá tím zo stredného Slovenska."
Kde je teda problém? Čo chýba okrem nadšenia a chuti?
"Chýba tu nejaký mecenáš. Ja nie som bohatý podnikateľ. Inde to funguje buď vďaka podpore obce, alebo mesta, alebo je za tým bohatý zanietenec. Keby som každému za to platil, tak by aj chodili. Tvrdím, že v plnej sile máme lepší káder ako Svidník, Ružinov, Považská Bystrica či Jokerit. Ale kedy sme boli v plnej sile túto sezónu? Ani na jednom zápase, vždy hral, kto prišiel."
Na nálade vám zrejme nepridali ani posledné odchody opôr.
"Bolo to ich rozhodnutie. S tým ja nič neurobím, priviazať ich nemôžem."
A čo silné tímy zo Zvolena ako napríklad Bukovinka, či Krupina?
"V tíme máme piatich Krupinčanov. Chalani z Bukovinky boli oslovení, ale ako som spomenul, oni už majú svoj vek, rodiny, oni cestovať po Slovensku nebudú. Jano Blazsek mi povedal na začiatku sezóny, že už nie. Noro Mozolány už bol zlomený, ale na poslednú chvíľu si to rozmyslel, lebo robí ešte nejaký bojový šport, takže by toho mal už veľa a nestíhal by a tak ďalej."
V tejto sezóne vás však trápi aj nestabilná dochádzka. Čím to je?
"Problém je ten, že okrem pár ľudí (cca 7-8) nikto nehľadá spôsob, ako pravidelne prísť na zápas aj napriek ťažkej situácii. Kašlú proste na to. Málo ľudí mi je ochotných pomôcť za nejaké ďakujem... Mladým musím chodiť na časomieru, na náš zápas musím vždy niekoho prosiť a z vlastných peňazí platiť cestu, aby mi tam aspoň prišiel."
Má práve toto za následok krvácajúce pohronské srdiečko?
"Pozrite sa. Ja z domu chodím pravidelne autobusom už sedem rokov. Na pleci taška s mojimi vecami, v ruke dve tašky, v jednej dresy a v druhej náhradná výstroj, ak by si niekto zabudol, 3-4 hokejky. Na tréning príde 10 hráčov, ja som bol na každom. Ráno beriem výstroj a loptičky autobusom do roboty, z roboty idem pešo na tréning. Musím vyzdvihnúť kľúče od haly, od šatne, po tréningu musím posledný odchádzať, pozamykať a zhasnúť. Ja sa fakt cítim, ako keby som robil prácu za 6-8 ľudí. Starosťou ostatných je iba nájsť si čas. Teraz ešte všetkým Bystričanom riešim vždy odvoz. Raz za čas niekto z hráčov ide autom, ale inak musím vždy niekoho z kamarátov prosiť, nech nás zavezie do Žiaru. Potom pýtajú peniaze na benzín, často nemám z čoho, len to zaplatiť zo svojich, ak mi nezostane z klubových."
To vyznie naozaj až neveriacky, máte v názve sponzora, k dispozícii tri plochy, skôr by vás laik otipoval ako najbohatší klub v lige.
"Kiežby... Tri plochy sú nám úplne na nič, keďže ako som povedal, na tréning sa nás zíde desať. Som rád, že Jaro Kolibík zohnal aspoň dopravu a peniaze na rozhodcov, s pár vecami nám pomohli aj bratia Uhrovičovci zo Žiaru. Samotné plochy sú len vďaka tomu, že v Bystrici mi s tým pomohli ľudia, s ktorými sa poznám, v Žiari nám s tým pomáhajú spomínaní Uhrovičovci."
Dopravu, rozhodcov i prenájom máte teda vyriešný. Aké náklady vám ešte ostávajú?
"Tak napríklad. Veľa hráčov čo máme, sú zaregistrovaní v kluboch BBHbÚ, čiže všetkým takým a bolo ich asi jedenásť, som musel riešiť prestup. No a na únii sa za každý prestup platí 20 eur. Viete si predstaviť čo by bolo, keby som si ich pýtal od hráča?"
Pri tomto tempe vám asi veľa času na ostatné koníčky nezostáva však?
"Samozrejme, ale keby len to. Rodina sa mi čuduje, rodičia sú na mňa nahnevaní, že si vysokú školu robím deväť rokov iba kvôli hokejbalu. Všetko čo zarobím, to miniem na hokejbal. A vidíte, čo mám za to...na únii ma majú pomaly za debila, v extralige sa zo mňa smejú. Pritom v hokejbale viem robiť úplne všetko. Neviem, či je niekto iný na Slovensku hráč, manažér, vedúci najväčšej regionálnej súťaže v republike, rozhodca, tréner, zapisovateľ, časomerač, atď. "
Pri týchto slovách sa núka otázka o budúcnosti hokejbalu v Banskej Bystrici.
"Ja fakt neviem čo bude. Občas mám pocit, že ak by sa mi niečo stalo, nejaká hospitalizácia, alebo niečo, tak tu bude z toho fraška. Možno regionálna súťaž by ešte prežila, len neviem, v akej kvalite. Ale musím oceniť, že súčasný predseda sa fakt snaží. V tomto smere si neviem predstaviť nejakú náhradu za mňa. Viem že to vyznie narcisticky, ale je to naozaj tak. Môj brat je šikovný zapisovateľ, časomerač a štatistik a ešte s ním aj jeden kamarát, ale oni tým nežijú tak ako ja. Jednoducho prídu pomôcť, ak za to majú zaplatené. Taký dobročinný charitatívny človek zapálený pre celú vec tu nie je."
Môžme po týchto negatívach zakončiť náš rozhovor aj niečim, čo by možno budúcim hokejbalistom v Banskej Bystrici vlialo do žíl viac pozitívnej energie?
"Pozrite sa, mám 27 rokov a dotiahol som Banskú Bystricu výrazne na mapu slovenského hokejbalu. Chodil som ešte na strednú školu, keď som sa tomu začal venovať. Ukážte mi niekoho tak mladého, ktorý by v tomto športe už toho toľko stihol, a stihol nie pre seba, ale pre ľudí, pre druhých… Keď som začínal, smiali sa mi, mali ma za hlupáka, premúdrelého sopliaka, nerešpektovali ma ako rozhodcu, ako vedúceho ligy, dostal som aj "po hube", aj ma držali pod krkom, ale vydržal som a ten rešpekt a vážnosť v očiach druhých som si musel vybudovať. Banská Bystrica nebola ani členským strediskom, kým som to ja opäť po dlhých rokoch nezabezpečil. Stojím pri najväčšom turnaji, predtým som organizoval ďalšie veľké podujatie Summer Cup. Čo sa týka extraligového zlepenca zvaného Pohronie, nazval by som to pravdivo a úprimne asi tak, že je to len z núdze cnosť, lebo nikto by asi v extralige nedokázal fungovať samostatne. Ani Zvolen, ani Žiar, ani Banská Bystrica. Ešte aj za ten samotný názov sa nám smejú. A najviac som smutný z tej nevďačnosti mnohých ľudí, zákernosti, ohovárajú vás ľudia ako to robíte zle, smejú sa vám za chrbtom a mudrujú za počítačmi… Obetoval som tomu už dosť, aby som sa mohol spokojne pozrieť sám sebe do očí. Robím to už len pre to, lebo nie som zbabelec, ktorý zuteká z potápajúcej sa lode, a robím to pre tých pár ľudí, čo si to vážia. Ale nikdy by som nemohol na tento šport úplne zanevrieť, lebo najkrajšie životné spomienky sa mi viažu k hokejbalu, k skvelej turnajovej partii chlapcov od nás z Bystrice, s ktorými som prebrázdil nespočetné množstvo turnajov doma I v zahraničí, hoci sme sa kvalitatívne nemali ako rovnať s extraligistami, ale taká sme boli partia, že sme na turnajoch porazili nejedného tak, že sme mali obrazne povedané päť brankárov na ploche. Taká hra so srdiečkom mi v extralige v našom tíme chýba. Aspoň tie zážitky stoja za to, za tú celú námahu. Ale neviem, dokedy to takto vydržím ďalej, snáď ešte nejakých pár sezón áno a raz sa dožijem nejakého úspechu možno aj v extralige. Ako hráč už asi nie, ja som už vlastne extraligu ani nechcel hrať po vážnom zranení kolena, ledva fučím za rýchlikmi typu Martinusík, Oravec a pod. a pripadám si, ako keby ma niekto ťahal za nohy. Už som sa chcel venovať len turnajom a bystrickej lige ako hráč a v extralige len funkcionárskej práci. Ale okolnosti sú také, že musím sa trápiť aj ja. A teda na záver niečo pozitívne? Tak asi toľko, že by som každému doprial mať toľko pekných zážitkov, ako som popri tomto športe zažil za 20 rokov, čo sa mu venujem. Rád si prezerám staršie fotoalbumy, keď ma prepadne horšia chvíľka a chcem s tým skončiť, alebo sa pozriem na svoju poličku s trofejami a spomínam... a potom zase beriem z pivnice hokejky a idem na ihrisko.“"
