"Netreba plakať, že je málo financií a podpory. Základný ekonomický zákon hovorí, že ak chcete mať viac peňazí, musíte sa starať o tie, ktoré máte a správne ich menežovať," hovorí v rozhovore pre TOPhbl.sk Lenka Slaná.
Výsledky jej práce v hokejbale sú markantné, no napriek tomu o jej hokejbalovej činnosti nevie toľko ľudí, koľko by malo. Viac ako funkcionárom, je hokejbalovým nadšencom a tomuto športu venuje mnoho svojho času. Najmä vďaka nej sa podarilo hokejbalu v posledných rokoch markantne zviditeľniť a prenikol napríklad aj do prezidentského paláca. Reč je, samozrejme, o Lenke Slanej. Úspešnej manažérke, bývalej porotkyni Superstar a dnes i veľkej hokejbalovej fanúšičke, s ktorou vám prinášame nasledujúci rozhovor.
Ste jednou z mála žien figurujúcich v slovenskom hokejbale, resp. v jeho štruktúrach. Ako ste sa k tomuto športu vôbec dostali?
„V roku 2014 som bola oslovená do organizačného tímu, ktorý pripravoval v Bratislave svetovýšampionát juniorov. Mali sme na starosti v podstate všetky sprievodné akcie: VIPku, otvárací ceremoniál, galavečer v Hiltone, autogramiádu, a podobne. Potom som odcestovala s veteránskymi reprezentáciami takmer na mesiac na Floridu, na majstrovstvá sveta a vznikli väzby a kamarátstva aj smerom k ľuďom, aj smerom k hokejbalu, ktoré trvajú dodnes. Aby sme ale boli presní, momentálne nepracujem v žiadnych oficiálnych hokejbalových štruktúrach.“
Aké sú teda vaše úlohy, kompetencie, či funkcia?
„Úloh je veľa, funkcia žiadna (úsmev). Fungujem v podstate ako dobrovoľník, fanúšik, ktorý chce pomôcť, s čím vie. Som manažér, žurnalista, človek z PR. Mám kontakty a dlhoročné skúsenosti. Z každého som sa snažila využiť maximum pre hokejbal, veľa vecí sa v hokejbale robilo prvýkrát, ako na zelenej lúke. Som vďačná mojej profesionálnej kariére za to, čo všetko som mohla zažiť, naučiť sa, stretnúť neuveriteľných ľudí počas tých dvadsiatichpiatich rokov v šoubiznise. A myslím, že človek by mal časť z toho, čo v živote dostal, vrátiť niekomu - niečomu, čo má rád a kde to pomôže. Preto robím veľa aj v charite a vlastne z tohto pohľadu je pre mňa aj hokejbal charitou. Ale tie zážitky a priateľstvá, ktoré mi tento šport priniesol, sú na nezaplatenie.“
Ako dlho sa teda tomuto športu venujete?
„Aktívne vôbec, nikdy som ho nehrala. Okolo hokejbalu sa pohybujem od marca 2014. Absolvovala som juniorské MS v Bratislave, veteránske MS v Tampe a teraz Zug. Takmer každý víkend som na nejakom extraligovom zápase (aj na regionálnych ligách) a chodím naozaj na všetky kluby, dokonca nemám problém vycestovať aj mimo Bratislavy, kde bývam. Nie som v hokejbale 15 rokov, nie som zaťažená minulosťou. Neriešim klubové rivality, kto kedy prestúpil, s kým je kamarát, kto vyhral v minulosti titul, a podobne. Pre mňa sú dôležité väzby a vzťahy, ktoré som si vybudovala ja a vzhľadom k tomu, že viem, za akých podmienok fungujú kluby u nás, tak oceňujem a vážim si prácu každého jedného z nich. Rovnako aj prácu s mládežou. Verím, že v Sheffielde budú mládenci opäť úspešní! Chodievam na turnaje do Gajar, na Mamuty, na sústredenia – takže aj keď sama nehrám, hokejbalom som žila v poslednom období dosť intenzívne.“
Pozitív je v slovenskom hokejbale za posledné roky neúrekom. Sme majstri sveta od juniorov až po seniorov, naša liga má kvalitu a vyrastajú nám mnohé talenty. Dajú sa za týchto okolností hľadať i negatíva? Aj keď nie ste v oficiálnych štruktúrach SHbÚ, tieto veci zrejme vnímate dosť intenzívne...
„Vnímam. A hovorím tieto veci aj nahlas. Nie každý je z toho, samozrejme, nadšený. Konkrétne veci som pomenovala konkrétnym ľudom, čiže poviem teraz len všeobecne. Ak sú problémy, najhoršie, čo môžete urobiť, je strčiť pred nimi hlavu do piesku. Alebo tváriť sa, že robíte za tým hrubú čiaru, že nie sú. To nefuguje. Jediné, čo funguje, je, že problém pomenujete a vyriešite. Sedemnásť rokov som pracovala v nadnárodnej firme, tzv. major company - z toho sedem som viedla jej pobočku na Slovensku. Zodpovedala som sa raz nemeckým, raz českým, raz anglickým alebo americkým nadriadeným. Museli sme im peniaze zarábať, nie míňať. Vždy sme išli s kožou na trh a vedeli sme s kolegami niesť za svoje rozhodnutia zodpovednosť. Preto moje názory a prístup k takýmto situáciám sú často iné, než na aké sú niektorí ľudia zvyknutí. Netreba plakať, že je málo financií a podpory. Základný ekonomický zákon hovorí, že ak chcete mať viac peňazí, musíte sa starať o tie, ktoré máte a správne ich menežovať.“
Ktorý zážitok je pre vás z hokejbalu nezabudnuteľný?
„Zug. Bez debaty. Úspech mužskej a ženskej reprezentácie a fantastická práca domácich organizátorov! V mojom profesionálnom živote boli tri medzníky: 1991 – keď som začala pracovať s dnes už legendárnou skupinou Lucie a trvá to dodnes. Potom rok 2004, keď som sa stala súčasťou najsledovanejšieho televízneho programu v histórii peoplemetrov u nás - Superstar a spoznalo ma celé Slovensko. A teraz toto obdobie hokejbalové. Pracovať pre mužskú reprezentáciu bola pre mňa obrovská česť a veľký zážitok, za ktorý môžem len poďakovať. Nielen ten titul samotný, ale najmä tá cesta, ktorá k nemu viedla. Bola to naozaj skvelá partia! Nerobím rozdiel medzi muzikantmi z Lucie alebo hokejbalistami. Všetci sú špičkami vo svojom fachu a mali by mať okolo seba profíkov, ktorí im vytvárajú zázemie a podmienky na ich výkony. A verte, že ten realizačný tím okolo Jožka Ďurisa fungoval lepšie ako drahé švajčiarske hodinky! Len ich pozorovať a čakať, kedy môžem byť pre nich užitočná ja, vybaviť veci, komunikovať s organizátormi MS, s vedením hotela, potom sa stiahnuť a opäť to len ticho a s úžasom pozorovať – to bola veľká výzva aj pre manažéra s mojimi skúsenosťami. Denne som napr. riešila miestnosť na pozeranie videoanalýzy, nakoľko hotel takú nemal k dispozícii. Alebo napriek pôvodnému rozpisu v hale sa podarilo vybaviť, že Slováci sa ako jediní (okrem domáceho tímu) nemuseli celý čas sťahovať zo svojej šatne. Bola som so zraneným hráčom v nemocnici, ktorá chcela po nás platbu za ošetrenie. Po troch hodinách komunikovania sme odchádzali bez toho, aby nás to stálo cent. Riešilo sa veľa drobností, ktoré sú ale dôležité pre pohodu v mančafte. Všetko to do seba zapadalo a výsledok poznáte. Pred a po MS som riešila média a takým príjemným bonusom bolo, že som vybavila majstrom sveta prijatie u prezidenta SR. Najväčšiu radosť som mala, keď som videla, ako sa z toho tešili chalani a ich rodiny.“
Vaša činnosť sa teda týka najmä marketingu. Ako je na tom hokejbal v tomto smere?
„Mohol by byť aj lepšie vzhľadom na výsledky, aké má. Ale veľa vecí je v hokejbale presne takých, ako je tento šport na Slovensku vnímaný – amatérskych. Napríklad, ak by bolo treba robiť krízový manažment, tak nemá kto. Takýchto ľudí neviete zaplatiť a sami s tým skúsenosti nemáte. V minulej sezóne sme napr. v Bratislave ukázali, ako sa dá robiť marketing v praxi aj s extraligovým klubom v podobe outdoor kampaní a čo to prinesie. Robím aj PR, média, kampane, eventy – s tým marketing úzko súvisí. Na druhej strane musím povedať, že väčšina ľudí robí tento šport so srdcom, nasadením, láskou. Ak niečo extrémne milujete, viete podávať aj extrémne dobré výkony. Toto absolútne platí o majstrovskej squadre okolo kapitána Jožka Minárika. Preto sú výsledky, preto sú tituly. V Zugu som pochopila, prečo majú obidve repre (muži, aj ženy) tímových lekárov kardiológov. Hráči a realizačné tímy majú tak obrovské srdcia, ktoré im bijú pre hokejbal, možno dvojnásobne väčšie ako bežná, zdravá, populácia. Tu sa kardiológ môže zísť (úsmev).“
Nemálo času venujete i ženskej reprezentácii. Je ženám v hokejbale venovaného toľko priestoru, koľko si zaslúžia?
„Mňa skôr spájajú so ženskou veteránskou reprezentáciou - Ladies, s ktorými som sa spoznala v Tampe na MS a sme stále v kontakte. Veteránky, ktoré sú všetky mladšie odo mňa (smiech). Držím babám palce, aby v júni v Kanade urobili nejaký medailový výsledok! Ženský hokejbal počas sezóny príliš nefunguje, lebo všetky hrajú hokej. V Zugu som bola čiastočne k dispozícii aj tímu trénera Kolibíka, ak potrebovali s niečím pomôcť. Treba podotknúť, že aj ženský hokejbal robí Slovensku veľmi dobré meno a reklamu vo svete!“
Ako sa pozeráte na rok 2015 spätne a ako vnímate vývoj hokejbalu na Slovensku?
„Ja sa všeobecne na náš hokejbal pozerám ako na malý slovenský zázrak (úsmev). Máme najlepší tím na svete, najlepších trénerov na svete, najlepších juniorov na svete, jednu z najlepších extralíg na svete, ale podmienky na fungovanie najlepšie na svete ani zďaleka nie sú. Často nie sú ani ideálne. Ale keď vidím to nadšenie a odhodlanie, s akým ľudia v hokejbale fungujú – tak musím povedať, že je to asi najväčšia koncentrácia úžasnej, pozitívnej človečiny, s ktorou som sa kedy stretla. Ako hovorí môj kamarát brankár Radek Petrovič: “hokejbal je naše náboženstvo”. O ďalšie výsledky hokejbalu sa vôbec nebojím – športovcov a trénerov máme špičkových! Zažila som za rok a pol štyri tituly majstrov sveta a keby mal byť dnešok mojím posledným dňom v hokejbale, tak viem, že to bolo jedno z najlepších období v mojom živote!“
foto: LS
