Hokejbal je láska na celý život, s piatym tímom by mohol pribudnúť piaty titul

Kaššov recept na dlhú a úspešnú kariéru: "Pozitívne myslenie a pozápasová regenerácia pri dobrom pive.“

Na vrcholovej scéne je už dvadsať rokov, no stále nemá dosť. Dal si pauzu a po roku zbadal, že bez hokejbalu to skrátka nejde. Pozbieral všetky trofeje, ktoré mu prišli pod ruky, vyskúšal si i činnosť na lavičke a teraz ide pomôcť Martinu vrátiť sa na stratené pozície. Reč je, samozrejme, o jednom z najväčších velikánov slovenského i celosvetového hokejbalu Róbertovi Kaššovi, ktorý odpovedal na otázky TOPhbl.sk.

Hokejbal musí byť veľmi návykový, keď ste si po ročnej pauze opäť obliekli extraligový dres. Aká bola vaša motivácia?

„To je pravda, hokejbal je láska na celý život. Ale život je v mojom prípade v prvom rade fungujúca rodina, o ktorú sa treba starať. Rok som nehral, pretože som rozbiehal firmu a aspoň cez víkendy som sa chcel viac venovať našim trom deťom. Staršieho syna naplno chytil hokej a ja som chcel byť pri jeho začiatkoch. Hoci som v rytierskom drese zažil vďaka Marekovi Strápekovi a spoluhráčom perfektný hokejbalový dôchodok, cestovanie do Nitry ma už unavovalo. Navyše si nemyslím, že som v mojom veku a pri mojich kilách pre tak ambiciózne mužstvo ako má Nitra adekvátnym prínosom.“

Motivácia je zrejmá, prečo však práve Martin?

„Keď to zhrniem, po roku mi hokejbal veľmi chýbal a ako najvhodnejšie pôsobisko mi vyšiel Martin. Je to klub s dlhoročnou tradíciou, veď tento rok oslavuje tridsať rokov. Väčšinu chalanov poznám a mám to na tréning aj na domáci zápas polhodinku autom. Navyše som sa v jednom útoku opäť stretol s Jiminkom Hrivnákom, s ktorým je radosť hrať. Kým mi hokejbal prináša potešenie a zdravie slúži, potom nevidím dôvod, prečo ešte chvíľu neponaháňať mladých.“

Martin si prešiel turbulentnými zvratmi, čoho najnepríjemnejším dôsledkom bolo nenastúpenie na zápas proti Nitre. Je toto obdobie už definitívnou minulosťou?

„Verím, že aj naše posledné víťazstvo nad Pruským dokazuje, že nedávne problémy v klube sú zažehnané. V kabíne vládne minimálne ‚stabilizovaná‘ atmosféra. Dúfam, že ‚zvraty‘ môžeme očakávať už iba k lepšiemu.“

Na to nadväzuje otázka, aké sú teraz ciele Martinčanov?

„O cieľoch sa v kabíne zatiaľ nahlas nehovorí, pretože kompletné mužstvo je v podstate spolu iba týždeň. Myslím si však, že prvoradým cieľom je postup do play-off z čo najvýhodnejšej pozície. Extraliga je z roka na rok vyrovnanejšia a prekvapiť môže hocikto, no ja osobne by som najradšej bral nejakú medailu. Minule som si robil žarty, že Martin je moja piata extraligová zastávka, tak by sa hodil aj piaty majstrovský titul. Sezóna sa však iba rozbehla, takže výkonnosť tímov ešte môže ovplyvniť veľa faktorov. Tak ako napríklad v Martine, ktorý najskôr ani nevycestoval do Nitry, no už ďalšie kolo doma porazil nebezpečné Pruské.“

Nedávno ste zažili i návštevu u prezidenta republiky ako súčasť víťazného tímu na majstrovstvách sveta. Bolo to príjemné zadosťučinenie?

„Pozvánka do Prezidentského paláca bola veľkou poctou pre každého z nás. Predsa len, sme ‚malý‘ šport, ktorému sa veľa priazne politických špičiek nedostáva. O to viac teší, keď vám za dlhoročnú a väčšinou nedocenenú snahu poďakuje hlava štátu. Z úst prezidenta sa dobre počúvajú slová, že hokejbal je na Slovensku najúspešnejším športom, ktorého reprezentanti dosiaľ priniesli medailu z každého svetového šampionátu. Jeho poďakovanie za fantastickú reprezentáciu našej krajiny je pre nás skvelým morálnym zadosťučinením. Pre mňa bolo vrcholným ocenením mojej hokejbalovej kariéry uvedenie do Siene slávy ISBHF v roku 2010. Odvtedy beriem všetko ako krásny bonus navyše. Aj keď tie bonusy naozaj stáli zato.“

Je až neuveriteľné, koľko hokejbalistov počas trvania vašej kariéry začalo i skončilo, koľko triumfov a gólov ste dokázali nazbierať. A pri tom vás obišli výrazné zranenia. Ako sa udržať fit a byť jedným z top hráčov na ihrisku i napriek rokom, ktoré sa zastaviť nedajú?

„Za tých dvadsať extraligových sezón ani mňa neobchádzali zranenia, no našťastie to nikdy nebolo nič vážne. Aj v Nitre mi pribudol nejaký ten steh, či zlomený malíček. Čím som starší, tým viac cítim členky, kolená, aj ramená, takže až tak fit nie som. Ale láska lieči a keď už raz hokejbal milujete, potom všetko prebolí. Dôležité je pozitívne myslenie a pozápasová regenerácia pri dobrom pive.“