Prinášame vám obsiahly rozhovor s brankárskou jednotkou Nitry i reprezentácie Stanislavom Petríkom. Dozviete sa aj ako si cení titul najlepšieho hráča sveta, poslednú zlatú medailu, ale aj to, či mu nechýba ľadový hokej.
Slovenský reprezentačný brankár Stanislav Petrík sa dočkal ďalšieho významného ocenenia. K množstvu prvenstiev v jeho vitríne pribudol titul najlepšieho hokejbalistu sveta za rok 2015. Ocenila ho ním svetová federácia ISBHF na svojom nedávnom zasadnutí v Anglicku. S gólmanom Nitrianskych rytierov Nitra sme sa rozprávali okrem iného aj o tom, čo pre neho tento úspech v kariére znamená.
Po zisku titulu najlepšieho hokejbalistu sveta za 2015 ste reagovali slovami, že ste ani nevedeli o tom, že hlasovanie prebieha. Je to pravda?
„Je to tak. O tom, že som bol svetovou hokejbalovou federáciou vyhlásený za najlepšieho hráča som sa dozvedel až od Milana Ladivera. Ten našiel túto informáciu kdesi na českom webe. Veľmi ma to potešilo, pretože ide o veľké vyznamenanie.“
Vo svojej vitríne máte už nespočetné množstvo ocenení. Každý hráč by pociťoval nesmiernu hrdosť, keby ho vyhlásili za najlepšieho hokejbalistu sveta, no pri množstve vašich trofejí je to možno iba ďalší titul do počtu...
„To určite nie. Byť najlepším hokejbalistom na svete sa nepodarí každému a ja sa z tohto ocenenia veľmi teším. Je to veľké uznanie mojej práce a som naň patrične hrdý. Ako som už ale povedal, bez spoluhráčov by som ho nemohol získať. Hokejbal je tímový šport a bez dobrého tímu jednotlivec nič nezvládne. Práve preto je tento titul aj ocenením ich práce.“
Kam ho teda spomedzi vašich úspechov radíte?
„Toto ocenenie je špecifické. Nie je to podobné zisku titulu alebo oceneniu pre najlepšieho brankára turnaja. Je takpovediac udelené spoza stola, no je to pre mňa veľká odmena za vynaloženú prácu a teším sa z neho. Nedá sa preto k ničomu porovnať, je skrátka jedinečné.“
Ste trojnásobným majstrom sveta, máte striebornú a päť bronzových medailí. Osemkrát ste vyhrali extraligu s Ružinovom, päťkrát s Nitrou. Máte ešte vôbec motiváciu a hlad po ďalších úspechoch?
„Motiváciu určite mám. Hokejbal ma baví a neplánujem s ním skončiť. Teda aspoň nie dobrovoľne, pretože človek nikdy nevie, čo ho čaká. Na ploche sa ale cítim stále dobre a som rád, že neubúda ani úspechov.“
Pripravili pre vás spoluhráči v Nitre aj nejakú oslavu?
„To skôr asi budem mať na starosti ja (úsmev). Ešte sme odvtedy nemali tréning, takže nás niečo ešte iba čaká.“
Magnet na úspechy
K titulu najlepšieho hráča sveta za rok 2015 vás vyniesli výkony na svetovom šampionáte, kde Slovensko získalo zlatú medailu. Kam radíte tento titul spomedzi troch, ktoré ste v kariére získali?
„Aj tu platí, že každý titul je osobitný. Môžem ale povedať, že tento bol rozhodne získaný najťažšie. Tým nechcem povedať, že tie predtým bolo získať ľahké, ale vo Švajčiarsku som mal miestami naozaj dosť. Keď sme vyhrali v roku 1999 majstrovstvá sveta, ani som si neuvedomoval, čo sa nám to vlastne podarilo. Potom prišli bronzové medaily a jedno striebro a človek si zrazu uvedomil, akú má zlato váhu. Radosť bola obrovská.“
Je za tou radosťou aj ťažký rozbeh, ktorý k zlatu smeroval?
„Vo Švajčiarsku sme hrali prvý zápas s USA a ten sme prehrali. Predtým sa nám nikdy nestalo, že by sme na turnaji prvý zápas prehrali. Nasledovali iba remízy s Fínskom a Pakistanom a my sme potrebovali zvíťaziť nad Portugalskom, aby sme vôbec postúpili. Takáto situácia predtým v slovenskom tíme nikdy nebola. Možno aj to nás ešte viac zomklo a výkony šli nahor. Celkový úspech bol pre nás krásnym pocitom.“
Hovorili ste, že v niektorých okamihoch ste mali dosť. Ako ste to mysleli?
„Program bol nahustený. Hrali sme aj dvakrát za sebou a bolo to náročné. Niekedy som už bol naozaj vďačný za deň voľna a na konci mi padol veľký kameň zo srdca. Najmä od štvrťfinále, cez semifinále a finále to bolo veľmi náročné. Zápasy s veľmi silnými súpermi a v rýchlom slede. Ako hovorím, ten titul bol naozaj vydretý.“
Nezastavilo ho ani zranenie
Nie je to tak dávno, čo ste vynechali značnú časť sezóny pre zranenie spôsobené pádom z motorky. Zdá sa ale, že odvtedy vám to ide iba lepšie...
„To bolo dosť ťažké obdobie. Vynechal som takmer rok, počas ktorého som hokejbal nehral. Návrat nebol jednoduchý.“
Boli ste teda rok úplne bez športu?
„Dva mesiace som bol bez pohybu a bez hokejbalu som bol takmer rok. Mal som ale veľké šťastie, pretože som sa dostal do veľmi dobrých rúk a práve moji fyzioterapeuti Zuzka Babaríková a Maroš Drinka pre mňa urobili úžasnú prácu, ktorá mi pomohla dostať sa späť do herného kolotoča. Práve vďaka nim som bol fyzicky a kondične tak pripravený, že som sa aj napriek výraznému zraneniu mohol vrátiť do hry.“
V jednom z dávnejších rozhovorov ste spomínali, že vtedy na vás boli spoluhráči aj dosť nahnevaní...
„Aj mňa samého to veľmi mrzelo, pretože som tím oslabil. Pamätám sa, že mi Martin Haring vtedy hovoril, že som nemal špekulovať a nemal som liezť na motorku, že by sa mi to nestalo. Povedal som mu, že také niečo sa človeku môže stať hocikedy a hocikde. O pár dní na to mal on zranenie na hokeji. Následne mi volal a dal mi za pravdu.“
Motoriek sa nevzdal
Napriek tomu ste motorkám zostali verný..
„Vtedy som si povedal, že na motorku nesadnem, až kým neprestanem hrať hokejbal. Vyšlo ale slnko a veľmi ma to lákalo, tak som neodolal.“
Neobávate sa ďalšieho zranenia?
„Ako hovorím, človeku sa to môže stať hocikedy a hocikde. Toto je pre mňa veľká záľuba a je ťažké sa jej vzdať.“
Nie ste oproti obdobiu spred nehody ani opatrnejší?
„To určite áno. Človek si to všetko potom uvedomí a dáva si pozor. Aj predtým som ale bol opatrný a moja nehoda nebola ktovieako nebezpečná. Nešiel som rýchlo, keď som spadol. Len som spadol veľmi nešťastne a vyšiel som z toho s relatívne vážnym zranením.“
Pauza od hokejbalu vás ale akoby namotivovala...
„To je možno aj pravda. Hokejbal mi veľmi chýbal.“
Možno skončil priskoro
Pred plným zasvätením kariéry hokejbalu ste sa venovali profesionálne hokeju. Zdá sa, že v hokejbale nestarnete. Nemrzí vás, že ste s hokejom skončili už v roku 2011?
„Vyšlo to tak. Vtedy mi to prišlo ako správne rozhodnutie. Teraz sa na to s odstupom pozerám tak, že možno som ešte mohol chvíľu hrať. Asi to tak ale malo byť a nemyslím si, že by som mal veľmi čo ľutovať.“
Ako sa vaše rozhodnutie zrodilo?
„Predtým som hral osem rokov v zahraničí a už som sa chcel vrátiť domov. Mal som aj viaceré ponuky, ale všade som videl iba meškajúce výplaty a do toho som sa nechcel púšťať. Odrádzalo ma to. Mám predsa aj svoj život, hypotéku a keby do banky prídem s tým, že nemôžem zaplatiť, pretože mi neprišla výplata, lebo som hokejista, tak ich to nezaujíma. Taká bola a je realita na Slovensku. Mal som aj ponuku z Nitry, ale vtedy som sa do toho nechcel púšťať. Potom mi prišla ponuka od majiteľa Nitrianskych rytierov a bola k tomu i práca, tak som nemal nad čím špekulovať.“
Čiže dnes sa okrem manažérskej a brankárskej pozície v hokejbale venujete i civilnému zamestnaniu?
„Áno, v realitnej kancelárii.“
V nedeľu to nebola ani dvadsaťpercentná Nitra
Poďme ešte na chvíľu k extralige, ktorá je tiež aktuálnou témou. V sobotu ste predviedli výborný výkon proti Diakovej aj vo oslabenom zložení. V nedeľu ale prišlo prekvapivé zaváhanie proti Považskej Bystrici. Kde bol problém?
„Nepovedal by som, že to bolo až tak prekvapivé, pretože proti Považskej Bystrici sa nám na ich pôde nedarí hrať. Prehrali sme tam už asi štyrikrát a ja vôbec netuším, v čom to je. Hrali sme strašne. Obrana bola zlá, nikto si neplnil svoje úlohy. Hrali sme skrátka úplne zle. V nedeľu to nebolo ani na dvadsať percent našich možností.“
Bolo to tým, že ste hrali v oslabenom zložení?
„To by som nepovedal. V sobotu nám chýbalo viacero hráčov. Či už pre zranenia, alebo pracovné povinnosti. Nastúpili mladší a tí bojovali a vyhrali sme. V nedeľu sme nastupovali v prakticky plnej zostave a nevyšlo to. Určite si k tomu pred ďalším zápasom niečo povieme, pretože ako hovorím, v nedeľu to bol strašný výkon.“
foto: SP
